Odhlasujem sa z pokladne a mierim do zázemia obchodu. Do pohára naberám vodu z vodovodu, tá mi najviac chutí. V zapätí otváram chladničku, vyberám dózu s večerou, zapínam mikrovlnku. Sadám si k stolu pod veľkou nástenkou v útulnej kuchynke. Vystieram nohy pod stolom, vychutnávam si kľud, ticho a pokoj. Je niečo po 19tej, pracovný týždeň sa končí, pred dverami Veľká noc. Listujem časopis a uvažujem nad obsahom domácej chladničky. Ten špenát už asi bude, júj ale sa naň teším. Cesnakom som tentoraz nešetrila, ale uznávam, podaril sa, normálne že chutí.
Pár súst a z chodby registrujem neznáme hlasy.
Do miestnosti vchádza kolega, za ním nejaký mladík. Ukazuje mu miesto pri stole. Sadá si oproti mne, nechápem čo sa deje. Kto to je a čo tu práve teraz robí?
" To čo si kúpil polož bokom a z batohu vylož všetko na stôl"!,: kolega oznamuje. V nemom úžase neveriacky čakám čo príde. Mladíka oblieva červeň, roztrasenými rukami pomaly otvára batoh, nemá veľmi na výber. Po jednom vyťahuje z batohu poháre s medom aj nejaký ten lekvár. Batoh pustí na zem, sedí zúbožene na stoličke. Kolega si robí svoju prácu, pýta sa podstatné veci. Mladý muž pokorne odpovedá. Zreteľne gestikuluje, z čoho usudzujem že má viac než maturu. Medzi tým dobehne kolegyňa a okom žmúri po slušnej kôpke na stole. Jej zdvihnuté obočie hovorí za všetko. Pohár po pohári berie do rúk a niekam odchádza. Mladíkova tvár priam horí, cítiť z neho nervozitu. Uvedomujem si kompromis situácie. Asi to nedojem.
Slušne oblečený, asi tak 30-tnik, trochu ufúľaný a zarastený, ale inak celkom fešák. Nepáchne, ani na narkomana nevyzerá. Chudák, napriek tomu čo vyviedol je mi ho aj trochu ľúto. Najradšej by som zdupkala. Som však hladná, do konca zmeny ostávajú necelé tri hoďky. Hlad víťazí. Pozerám do nádoby a žujem. Hlavou mi víria rôzne myšlienky. Ako, a prečo človek niečo také vôbec dopustí? Je to snáď možné? V hlave mi rezonuje jeho odpoveď: " s mamou sme sa nepohodli".
Ale až tak? Pýtam sa sama seba. Prichádza kolegyňa s telefónom na uchu. V ruke drží blok z "nákupu". Hovor náhle ukončí. Atmosféra v miestnosti hustne, je jasné, že to nieje koniec. "Milan volajte!", zahlási Majka. O 5 minút vchádzajú do miestnosti mladá žena a rozhorčený muž. Povedomý odev, za opaskom rôzna výzbroj. " Čo to tu máme?: počujem mužov rázny hlas. "To ste nemohol ešte počkať? Pol hodinu pred koncom zmeny mi administratíva potrvá ďalšiu hodinu." Neverím vlastným ušiam.
Mladík sa zvezie nižšie na stoličke.
Pár otázok, nejaké vypísané formuláre a chalan odchádza. Nie však sám, má spoločnosť. Ktovie čo s ním bude? Okrem toho, že si poriadne zavaril si možno aj pomohol. Ktovie.
Neviem sa z toho nejak prebrať. Čo sa s človekom stane, že dopustí niečo také? Mladý schopný, zdravý, navyše aj vzdelaný chalan bez práce a bez domova? Ako sa to mohlo stať? Je to osud? Alebo ako to inak nazvať? Hrdosť, ľahostajnosť, tvrdohlavosť? Sama neviem. Myslím, že na dnešnú poobednú len tak ľahko nezabudnem.
